Indonézia - Bali 2013

Bali je pravdepodobne najznámejším zo všetkých 17.000 indonézskych ostrovov. Ak sa človeku v súvislosti s menom tohto ostrova vybaví predstava panenských pláží, blankytného mora a priezračnej vody, môže byť pre neho návšteva Bali tak trochu rozčarovaním, nakoľko kvalitu vody ovplyvňuje veľa faktorov.  Mne sa Bali zapíše do pamäti ako ostrov, ktorý je ideálny  na preskúmanie nádhernej prírody, s vulkanickými pohoriami obrastenými bujnou vegetáciou, s úchvatnými ryžovými políčkami, s malými mestečkami, ktoré lemujú remeselné a umelecké dielne. Výborná kuchyňa, nízke ceny, exotické ovocie, takmer žiadna kriminalita, celoročne príjemné podnebie a  zaručene obrovský kultúrny šok. Samozrejme, najmä v tom pozitívnom zmysle. 

Napriek tomu, že som pred našim príchodom očakávala komerčný nádych ostrova, vo vnútrozemí a mimo turistických stredísk príjemne prekvapí tradičný spôsob života. A vlastne toho prekvapí oveľa viac... Bali je skrátka iný svet...

Geografia, počasie

Dodnes mnohí ľudia považujú ostrov Bali za samostatný štát. No v skutočnosti je iba jedným zo 17.000 ostrovov Indonézie, najväčšieho ostrovného štátu sveta. Susedí s ostrovmi Lombok a Jáva, má rozlohu 5.632 km2, zo severu na juh dĺžku niečo cez 112 km a z východu na západ okolo 153 km.  Napriek malej ploche je husto osídlený, žije tu približne tri milióny ľudí. 

Stredom Bali sa tiahne pás sopiek, ktoré rozdeľujú ostrov na severnú a južnú oblasť. Vďaka sopečnému nánosu a množstvu zrážok má domáce obyvateľstvo vo vyšších polohách vytvorené výborné podmienky na pestovanie ryže, zeleniny a ovocia. Medzi jednotlivými časťami ostrova sú výrazné rozdiely. My sme precestovali takmer celý ostrov, preskúmali sme komerčný juh a tradičné vnútrozemie, chudobný a špinavý sever a nie veľmi rozvinutý východ, s výnimkou západnej časti ostrova, kde sa okrem prístavu a niekoľkých pláží  rozprestierajú prevažne ťažko dostupné pohoria. Keďže ostrov je sopečného pôvodu, pobrežie lemujú zväčša čierne pláže a iba južný cíp ostrova je pokrytý  žltým pieskom. 

Bali leží 8 stupňov južne od rovníka a tak priemerná teplota kulminuje okolo 30 stupňov stabilne po celý rok. Obdobie sucha trvá od apríla do septembra, monzúnový dážď však môže prísť prakticky hocikedy. Ako to okomentoval náš miestny sprievodca „Ďuro“, už ani tomu počasiu sa nedá veriť, a tak nám počas nášho pobytu v období sucha párkrát poriadne zapršalo. 

Sprievodca Ďuro sa ma v rámci jednej z našich diskusií spýtal, ako ďaleko to máme z nášho bydliska k moru. Odpovedala som, že tipujem vzdialenosť okolo 700 kilometrov. Jeho poznámka ma pobavila: „Fíha, teda vy ste riadne veľký ostrov!“

Príchod na BALI

Na letisku hlavného mesta Denpasar nás víta brutálne teplo v kombinácii s brutálnou vlhkosťou a otravní nosiči batožiny, ktorí si za pár metrov posunutia batožiny k parkovisku účtujú prehnané prepitné. Batožinu naložíme na vozík sami a mierime vystáť si frontu na víza. Zaplatíme 25 USD na osobu (ak zvážime, že denne na Bali pricestuje okolo 1.000 turistov, je to nezanedbateľný príjem). Prechádzame do ďalšieho radu, kde zakúpené víza zase pre zmenu ukážeme. Počas celej doby na nás varovne svieti žltá informačná tabuľa s nápisom: „Death Penalty for those who carry drug to Bali!“ (trest smrti pre tých, ktorých nesú na Bali drogy)... 

Vystojíme si rady pri vízových formalitách a kráčajúc z letiska chceme zameniť peniaze. 

Východ síce v hojnom počte lemujú zmenárne, ale nepôsobia na nás dôveryhodne. Ich zamestnanci jeden cez druhého na nás spoza okienka pokrikujú, vystrkujúc ruky a mávajúc bankovkami.

Vnútorne bojujeme s teplom a tuším o niečo viac aj s únavou a bez povšimnutia ich míňame.

Vonku stoja záplavy šoférov, zopár tých šťastnejších – čakajúcich niekoho konkrétneho – držiac ceduľky s menami pasažierov, a väčšina tých menej veselých – bez ceduliek – ktorí sa ako supy vrhajú na vychádzajúcich turistov. Spravili sme veľmi dobre, že sme si odvoz zabezpečili vopred, odpadá otravné handrkovanie sa o cene, kedy unavený a letom zmorený cudzinec rezignuje a prijme aj nekresťansky nadhodnotenú ponuku. Čo by však človek očakával na Bali od nekresťana, a ešte k tomu taxikára, však že? 

Z letiska mierime do mestečka Ubud vo vnútrozemí. Prechádzame Denpasarom a je na prvý pohľad jasné, že na Bali veľa spoločného s Thajskom nenájdeme. Sme v úplne inom svete. Denpasar v porovnaní s Bangkokom pôsobí ako Zamarovce a Las Vegas. Malý usmrkaný fagan oproti statnému mládencovi. Žiadne výškové budovy, žiadne obrie podniky, ani megalomanské obchodné strediská. Balijské hlavné mesto má oproti 12.miliónovému Bangkoku populáciu len smiešnych 300.000 obyvateľov. Čo však majú s Bangkokom totožné, je šialená doprava. Tá si ale zaslúži samostatnú kapitolu...

Náboženstvo

Napriek tomu, že obyvateľstvo Indonézie je moslimské, na Bali ako na jedinom z indonézskych ostrovov žije vyše 90% hinduistov. Bali je mimo Indie jediným hinduistickým územím na svete. Balijský hinduizmus sa však od indického odlišuje; Balijčania si náboženstvo prispôsobili a zmiešali s pôvodným animizmom, zároveň je balijský hinduizmus silne ovplyvnený budhizmom. Okrem množstva hinduistických bohov tak uctievajú aj vlastných bohov, démonov, duchov predkov a veria v reinkarnáciu.

Náboženstvo je pre Balijcov na úplne prvom mieste a poznačuje každú časť ich života. Vierovyznanie si píšu aj do občianskeho preukazu, ateizmus nedokážu pochopiť. Prekvapivý je fakt, že v rozpore s hinduistickými pravidlami bežne konzumujú hovädzie mäso. Na Bali sú totiž posvätné vraj len niektoré druhy kráv (rozlišujú sa podľa druhu srsti). 

Zaujímavosťou je ich vnímanie sveta, keďže ho rozdeľujú do troch pásiem. V prvom pásme – vysoko v horách, žijú bohovia. Druhé pásmo patrí ľuďom. Tretie pásmo je to najhoršie, kde sa pod morskou hladinou ukrýva zlo a žijú tam démoni. 

Voči moru majú domáci skutočný rešpekt, až hrôzu, napríklad rybolov je pre nich doslova utrpením a hrozbou. Väčšina z miestnych dokonca ani nevie plávať. 

Bali je doslova ostrovom Bohov, ich božskú trojku tvoria bohovia Šiva (ničiteľ), Višna (uchovávateľ) a Brahma (stvoriteľ). Od nich sa odvodzujú ďalší bohovia ako bohyňa smrti Durgu, bohyňa múdrosti Sarawati a iní bohovia zodpovední za vodné živly, za úrodu ryže, za radosť a veselie, za bezpečnosť na cestách a mnohí ďalší. Vysoká úcta na Bali je prejavovaná aj šamanom. Pozícia týchto „veľkňazov“ sa teší nesmiernemu vplyvu a vážnosti. Ak potrebujete dobré počasie, úspech v práci, hojnú úrodu, radu, kedy zberať ryžu alebo kedy kúpiť nové auto, jednoducho zavoláte šamanovi.

Mieste zvyky, obyčaje, legendy a tradície sú pre nás – Európanov – nepochopiteľné. Nepredstaviteľné je už len to, že na Bali všetci bez výhrad veria v nadprirodzené sily. A čím viac sa o ich tradíciách a zvykoch dozvedáme, tým viac v nich strácame prehľad.

Obetiny

Bali je miestom bohov a démonov, ktorým je potrebné poskytovať obete, dary i rešpekt a tým si získavať ich priazeň. Každé ráno sa preto v domácnostiach začína deň práve prípravou obety pre bohov a démonov. Tým dobrým sa položia dary na vyvýšené miesto, zlým na zem. 

Obetinu tvorí niečo ako miniatúrny darčekový košíček z palmových listov, ktorý obsahuje kvety, listy, vonné tyčinky, ryžu, ale aj sušienky, či kus ryby. Košíček sa kladie na všetky miesta, ktoré je potrebné chrániť: na oltárik pred dom, na chodník, na križovatku, na palubnú dosku auta, skúter, dokonca aj k počítaču, aby bohovia zabezpečili jeho bezproblémovú prevádzku. Ryžu a sušienky z obetiny vyjedia cez deň vtáky alebo opice, prejdú po nich motorky a autá, alebo po nich nechtiac postúpajú turisti zaujatí vystaveným tovarom vo výkladoch.

Prinášanie obetín je pre domácich na Bali každodennou a úplne prirodzenou záležitosťou. Pravdu povediac, nie práve najlacnejšou, rodina nášho sprievodcu ich podľa jeho slov spotrebuje denne okolo 50 kusov. Ale asi to funguje, keďže im Bohovia posielajú na ostrov milióny turistov s plnými peňaženkami.

Mestečko Ubud

Máš prvý cieľ – malé mestečko Ubud, usadené vo vnútrozemí ostrova, ktoré obýva zhruba 30.000 ľudí, čo je vzhľadom na počet obyvateľov porovnateľné s našimi Piešťanmi. Čo v Ubude našincovi zaručene vyrazí dych, je množstvo umeleckých dielní, galérií, obchodíkov, stánkov a trhov, kam len oko zamieri, všade je na predaj oblečenie, tričká, sošky, vázy, šperky zo striebra, obrazy, drevorezby, tradičné masky, sarungy, domáce potreby, suveníry... všetok tovar navôkol hrá žiarivými farbami. 

Okrem početných reštaurácií, obchodíkov a malých hotelových rezortov je v Ubude aj niekoľko typických chrámov a malý vodný palác. Každý večer sa na viacerých miestach konajú tanečné a hudobné predstavenia tradičného balijského tanca.

Indonézania sú remeselne veľmi zruční a väčšina z nich sa sústreďuje práve v Ubude. Ulice Ubudu lemuje množstvo malých dielní, obchody s ručne vyrobeným nábytkom, s nádhernými drevenými vyrezávanými dverami, podobným tým, ktoré zdobia kráľovské paláce a chrámy.

Rezort Alam Indah

Ubytovanie v Ubude máme rezervované z pohodlia domova. Z rezortu Alam Indah nám síce niekoľkokrát opakovane odpisujú, že sú obsadení (turisti si tu vraj objednávajú pobyt aj 8 - 10 mesiacov dopredu), pár dní pred našim odchodom na Bali sa však jedna izba ako zázrakom uvoľňuje... A tak máme to šťastie stráviť pár dní na okraji mestečka Ubud, v malom hotelovom rezorte s niekoľkými dvojposchodovými bungalovmi osadenými v nádhernej tropickej záhrade. Z jednej strany nás obklopuje zelená džungľa, z druhej Monkey Forest - obľúbený opičí les. Pieskovcové bungalovy a kamenný bazén v rezorte pôsobia dojmom, akoby tu stáli už veky-vekúce. Všetko upravené do detailnej dokonalosti. Tradičné sochy démonov vytvárajú mystickú atmosféru a keď pod rúškom večera v tlmenom svetle začnú machom obrastené sochy vrhať tiene, začínam veriť, že ak niekde žijú duchovia, je to určite na Bali. 

Obývame spodnú časť bungalovu nad bazénom, ktorú tvorí jedna izba veľkolepých rozmerov a zahanbiť sa nedá ani kúpeľňa. Výhľad do doliny s palmami, zelenou bujnou vegetáciou a božský kľud sú na nezaplatenie. Nechýba klimatizácia, vetrák, WIFI sieť a ani košík s ovocím na privítanie. V informačnej knihe hotela sú hostia požiadaní, aby chránili všadeprítomných gekonov, nakoľko domáci veria, že ich prítomnosť nosí šťastie a okrem iného sa živia hmyzom a inou háveťou. Skutočne, spoločnosti týchto malých jašteričiek sa nedá vyhnúť, dokonca ani vo vnútri bungalovu, kde navečer veselo labzujú po plafóne. 

Môžeme konštatovať, že chýry o vysokej úrovni siete hotelov Alam nie sú len planými rečami. Honosné raňajky by neurazili ani anglickú kráľovnú: džús z čerstvého ovocia podľa výberu, ovocný šalát, káva, čaj, kroasanty, chlieb a na výber z rôzne pripravených vajíčok, nechýbajú palacinky s ovocím a medom, vafle podľa výberu alebo balijský čierny ryžový puding.

V cene ubytovania je okrem raňajok podávaný aj olovrant s kávou, čajom a čerstvo upečeným koláčom. Na moju radosť v rezorte nechýba knižnica s množstvom literatúry, ktorú tu zanechávajú turisti, na moje sklamanie Slováci a Česi ťahali svoje knihy domov... 

Za bungalovmi nám pracovník rezortu s pýchou ukazuje bio záhradku, kde pestujú vlastné paradajky, tekvice a iné neidentifikovateľné miestne plodiny. Kocháme sa okrasnými kvetmi, bugenvíliami, lotosovými kvetmi, strelíciami. Vegetácia je tak zelená a bujná, akoby mali miestni patent na hnojivo roka.

V rezorte vládne obdivuhodná pohoda. Austrálčanka od vedľa cvičí s inštruktorom jogy, my okupujeme bazén. Celkom sami. Všetci turisti z nášho rezortu zrejme behajú po výletoch. Voda v bazéne je prekvapivo studená a dosť hlboká. Atmosféra neopísateľná.

V rezorte vládne obdivuhodná pohoda. Austrálčanka od vedľa cvičí s inštruktorom jogy, my okupujeme bazén. Celkom sami. Všetci turisti z nášho rezortu zrejme behajú po výletoch. Voda v bazéne je prekvapivo studená a dosť hlboká. Atmosféra neopísateľná.

Monkey Forest - Opičí les

Máme šťastie, že náš rezort Alam Indah v Ubude je priamo v susedstve prírodnej rezervácie lesa posvätných opíc. Je to jedna z top 10 atrakcií ostrova Bali, ponúka ju snáď každá miestna cestovka a denne sem prúdia davy turistov. My máme toto miesto čoby kameňom dohodil. 

Monkey forest je chráneným územím, kde v tropickej džungli na okraji mestečka prebývajú stovky voľne žijúcich opíc, konkrétne dlhochvostých balijských makakov. Tie sú v tomto posvätnom lese označované za strážkyne hinduistických chrámov a cintorína. 

Už na parkovisku pred vstupom do lesa je zrejmé, že tu človek stráca akúkoľvek nadvládu a pánom sú tu výhradne opice. Preháňajú sa po stromoch, medzi zaparkovanými autami a motorkami, behajú po okolitých cestách a chodníkoch. Pár minút sledujeme, ako sa nešťastný majiteľ auta snaží jednu z nich odohnať z kapoty auta. 

Po zaplatení vstupného vo výške 20.000 rupií na osobu (cca 2 USD) vchádzame do lesa. 

Na jednej strane nás informačná tabuľa varuje, aby sme tieto zvieratá nekŕmili, na druhej strane nám pani stojaca hneď vedľa tohto oznamu núka trsy banánov po 50.000 rupií. Nekupujeme, už len vzhľadom na túto výrazne premrštenú cenu. 

Víta nás zelenčistá zeleň a obrovská vlhkosť. Ak si odmyslíme betónové chodníky, dalo by sa povedať, že sme v džungli. Majestátne stromy, liany, všetko obrastené machom. A opice všade, kam sa človek pozrie a aj tam, kam sa nepozrie. Medzi korunami stromov, na kamenných sochách, na chodníkoch... Nemáme so sebou nič, čím by sme ich provokovali – žiadne jedlo, slnečné okuliare, šperky, hodinky, šatky, dokonca aj fľašku s vodou mám schovanú v taške. Podľa inštrukcií nedávame ruky do vačkov, aby opice nemali dojem, že dostanú nejakú pochutinu. 

Na rozdiel od ostatných turistov si nás teda opice, ktoré neustále číhajú na na prípadnú obeť a na chvíľku jej nepozornosti, absolútne nevšímajú.

Tak môžeme nerušene sledovať malé opice, staré statné makaky, opičie mamy s malými opičkami akurát tak do dlane... Pozorovať ich z diaľky je veľmi zábavné, ak sa však priblížia, cúvam, pociťujem naozaj rešpekt a snažím sa vyhýbať úsmevu, keďže opice vnímajú zuby ako prejav agresie. 

Vo vnútri lesa objavíme chrám mŕtvych Pura Dalem Agung. Za menší dobrovoľný príspevok nám tu uviažu sarong a šerpu, aby sme mohli vojsť na nádvorie chrámu. Aj to obývajú opice. Žije ich tu niekoľko skupín, pričom každá si stráži svoje teritórium a každá z nich má, samozrejme, aj svojho šéfa. Bitku dvoch statných makakov zahliadneme aj na vlastné oči, o pár minút nazúrene utekajú hlbšie do lesa a zostáva nám len dúfať, že z toho vyviazli bez vážnejších následkov. Či to boli konkrétne vodcovia opičích gangov, určiť nevieme... 

Po areáli lesa sa pohybuje personál tohto chráneného parku - niekoľko strážcov, ktorí zároveň ponúkajú svoje služby aj ako sprievodcovia. Najať si niektorého z nich nepovažujeme za potrebné, chodníky sú zrozumiteľne značené a nechýbajú ani informačné tabule. Počas dňa strážcovia zabezpečujú pre rozmaznané makaky aj kŕmenie; hlavná „jedáleň“ je v strede lesa pri kruhovej kamennej jame plnej vody, kde je centrum opičieho kráľovstva. Po zemi sa váľajú  kopy zeleniny a ovocia. Pri nich rozvalené prepchaté opice, niektoré spia tvrdým spánkom priamo na chodníku. Kupovať banány pri vstupe do areálu by bolo ako nosiť drevo do lesa. 

Prejdeme starodávnym kamenným mostom s dračími hlavami k malému potoku a ku kamennej budove s hrôzostrašnými sochami. Stojíme  v tieni obrovských pochmúrnych stromov. Zostať tu osamote a nebodaj v noci, to by bola pre mňa nočná mora... Aj cez deň mi na tomto mieste naskakujú zimomriavky. Všetko tajomné, mystické, patinu tomu dodáva machový porast  a vlhký opar. 

Takmer 100% vlhkosť vzduchu v lese  a šialená teplota z nás s Majom urobia dve do špiku kosti prepotené figúrky a po hodine prechádzky unikáme z lesa do trochu vzdušnejších ulíc Ubudu. Neskôr zisťujeme, že i keď poplatok za vstup do lesa bol iba symbolický, mohli sme sa dnu dostať aj zadarmo, pri našom rezorte susediacom s Monkey Forestom je bránka, ktorú nikto nestráži a nikto nezamyká. Cestička za ňou vedie priamo do lesa. 

Výlety po ostrove

Na každej našej putovke po svete máme v úmysle toho vidieť čo najviac a pokiaľ to situácia umožňuje, chceme ísť po vlastnej trase. Bez potreby prispôsobovať sa ďalšej desiatke turistov alebo programu výletu nalinkovaného cestovkou. Mať možnosť odísť z miesta, keď nás nezaujíma, alebo naopak zostať dlhšie, ak nás nadchlo. V Thajsku po ostrovoch beháme na skútri, v Arizone a Nevade na požičanom aute. 

Tu sme zvažovali viaceré pre a proti. Cesty na Bali nie sú práve ideálne, dopravu by ani najväčší optimista nenazval inak ako šialenou. Korupcia je na Bali štandardom a úplatky sa považujú za úplne samozrejmú časť mzdy každého policajta, keďže na jeho štúdia a najmä na získanie miesta sa skladala celá rodina a teraz im to dotyčný musí splácať. V prípade, ak turistu zastavia policajti, pokute sa nevyhne, jednoducho mu zákonite bude chýbať nejaký potrebný dokument alebo niečo z technickej výbavy. V konečnom dôsledku tak cestovanie po „vlastných“ nemusí vyjsť práve lacno. 

Výlety organizované miestnymi cestovkami nie sú drahé (10-40 USD na osobu), avšak počas jednodňového výletu sa absolvuje len niekoľko málo miest, ktoré by sme my radi obehli za pár hodín. K nízkej sume za výlet treba pripočítať náklady spojené napr. s návštevou reštaurácie, kedy je pre turistov organizátormi vybraná tá s najlepšou províziou pre sprievodcu...  Vyhladovaní turisti tak v podstate nemajú na výber a obed preplatia aj niekoľkonásobne. Pochopiteľne, väčšina týchto výletov zahŕňa aj návštevu remeselných dielní, zlatníctiev, dielní s výrobou strieborných šperkov, kde si turista môže nakúpiť s „výraznou zľavou“, aby následne zistil, že cena ním kúpeného výrobku  je na trhu v Ubude o dve tretiny nižšia...

Volíme zlatú strednú cestu a prostredníctvom mailu oslovujeme miestnu spoločnosť, ktorá prenajíma autá aj so šoférom. Vzhľadom na stav vozoviek je dobré mať za volantom človeka, ktorý tieto komunikácie pozná a aj v prípade dopravnej nehody nesie zodpovednosť. Cena od 40 USD na deň vrátane paliva. Benzín aj nafta na ostrove sú veľmi lacné. 

Na ostrove pôsobí aj niekoľko miestnych sprievodcov, ktorí hovoria česky. S jedným z nich komunikujeme, ale keď postrehneme náznaky špekulácie (navrhuje spojenie nás dvoch do skupiny s ďalšími turistami, iný program výletu, ako sme si vybrali, ponúka „výhodné“ nákupy v remeselných dielňach...), zdvorilo vycúvame. 

A tak sa vďaka jednému z reklamných letákov dostávame k nášmu miestnemu sprievodcovi Wayanovi, ktorého ako všetkých našich doterajších sprievodcov na cestách okamžite premenúvame na Ďura. Dva dni s ním strávené sa ukážu ako výborná investícia. V žiadnom bedekri človek nenájde toľko informácií ako od sprievodcu, ktorý je znalý miestnych pomerov, hovorí výborne anglicky a zároveň je zvedavý a nesmierne ukecaný. Rozpráva, aj keď už nemám silu sa pýtať: „Tu naľavo podľa tých vztýčených bambusových tyčí vidíš, že sa tu koná svadba.“ Pokračuje: „Aha, už sa ale skončila“. Ja ticho. Ďuro pokračuje: „A ak by si sa ma náhodou chcela opýtať, že odkiaľ viem, že už skončila, tak by som ti odpovedal, že už odniesli kvetinovú výzdobu, ktorá tu počas svadby musí byť.“ Ďuro je proste k nenahradeniu.

Chrámy

Podľa neoficiálnych zdrojov sa na tomto malom ostrove nachádza okolo 100.000 chrámov. Jednoducho povedané, Bali je doslova „prechrámované“. Kráľovské chrámy, veľké rodinné chrámy, chrámy pre konkrétnych bohov, obecné chrámy (každá dedina má zvyčajne tri: chrám predkov - stojaci čo najbližšie k horám, chrám ochrancov a chrám mŕtvych - stojaci čo najbližšie k moru), svoj chrám vlastní každá domácnosť, ani žiadne ryžové políčko sa bez chrámu nezaobíde... je ich toľko, že samí bohovia z toho musia byť zmätení... 

Chrámy na Bali pritom nie sú žiadnymi majestátnymi stavbami ako napr. v Európe, kde je cieľom architektúry pripomínať človeku jeho „malosť“ a pominuteľnosť. Balijský chrám je nízka budova ohradená múrom. Samotný chrám pozostáva z otvorenej stavby s niekoľkými nádvoriami, aby bohovia, ktorým je v rámci modlitby potrebné oznamovať všetky naše zámery a plány, mali do chrámu čo najjednoduchší vstup. Z tohto dôvodu je aj vstupná brána charakteristického tvaru - vertikálne rozštiepená a ohraničená múrmi, aby mali dobrí bohovia jednoduchý vstup. Zato démonom sa hlavný vchod zatarasí stenou z tehál. Balijčania veria, že démoni chodia, či lietajú len priamo, a keď do tejto steny narazia, viac sa nevrátia. Taktiež sochy rôznych príšer stojace pri vstupnej bráne majú zlých démonov zastrašiť a odohnať. 

Domáci sa modlia, sediac na zemi, muži i ženy spoločne. Oblečení v bielom slávnostnom hábite, muži s obmotanou veľkou šatkou okolo pása (sarong) a s látkovou čiapkou alebo čelenkou na hlave. Na čele nalepené zrnko ryže. 

Každý chrám na Bali ožíva len niekoľkokrát do roka, a to pri príležitosti osláv. Inak sú chrámy opustené a tiché. Keďže sú ich ale na ostrove tisícky, je takmer nemožné nejakú náboženskú oslavu pri návšteve Bali nezastihnúť. 

Pre našinca sú však balijské chrámy viac-menej všetky rovnaké, jednoduché pagodovité čudá so strechou z čiernej trstiny (pestuje sa špeciálne na tieto účely) a tak po vzhliadnutí tretieho, či štvrtého už náš záujem o ne napriek ich kráse pomaly opadá.

Chrám Taman Ayun

Na začiatku nášho výletu zastavujeme v mestečku Megwi, ktoré je známe ako sídlo kráľovskej rodiny a zároveň je miestom s najstarším hinduistickým chrámom na Bali. Na otázku sprievodcu Ďura, či nemám práve menštruáciu, sa najprv 3-krát uistím, či dobre rozumiem a či svoju netaktnú a chúlostivú otázku myslí vážne. Po krátkom premyslení vychádzam s pravdou von a priznávam túto u nás pomerne intímnu záležitosť, čím si následne zatváram dvere do všetkých chrámov na Bali. 

Chrám ako taký je na Bali svätým miestom, do ktorého podľa hindu pravidiel majú zakázaný vstup menštruujúce ženy, ženy tesne po pôrode, niekde dokonca aj ženy tehotné a ženy s dieťaťom, ktoré ešte nemá prvý zub. Netuším, ako sa niektoré z týchto K.O. kritérií v praxi kontroluje, ale svoj mesačný cyklus sa rozhodnem nezatajiť. 

Nebudem predsa riskovať trest bohov, démonov a nešťastie, ktoré by za znesvätenie chrámu na mňa mohli uvaliť, nech to znie pre našinca akokoľvek zábavne... Tu si veru človek nemôže byť ničím istý.

Bedugul - chrám Pura Ulun

Miestom, ktoré na Bali nevynechá asi žiadny turista, je horská oblasť Bedugul s jazerným chrámom na brehu pokojného jazera Beratan. Jazero sa vyhrieva vo výške 1.400 metrov nad morom, približne 60 km na sever od Denpasaru. Miestni ho nazývajú jazerom svätých hôr. Táto vodná plocha má na Bali obrovský význam, keďže je hlavným zdrojom zavlažovania ryžových polí. A v jazere pár metrov od brehu je vystavaný jazerný chrám Pura Ulun Danu, zasvätený bohyni vody, jazier a riek Dewi Danu. Tento chrám je určite najfotografovanejším miestom na Bali, jeho podobizeň zdobí dokonca jednu z indonézskych bankoviek.

Borovicové lesy a vodný opar nad hladinou jazera dotvárajú jeho nádhernú a tajomnú scenériu. Nič proti, pagodovitá schodovitá vežička chrámu je naozaj rozkošná, s Majom ale po príchode prekonávame malé rozčarovanie. V našich predstavách vystupoval chrám Pura Ulun minimálne v 3x väčších rozmeroch... Nadýchame sa čerstvého vzduchu, za 20.000 rupií za fotku (2 USD) sa necháme zvečniť jedným z miestnych fotografov.

Napriek nášmu sklamaniu nad veľkosťou samotného chrámu sa tejto oblasti nedá uprieť čarovná a relaxujúca atmosféra. Vodný opar z jazera zakrýva vrcholky okolitých hôr a dodáva celému okoliu až strašidelný nádych. Na jazere sa člnkujú páry aj rodinky, na trávniku sa hrajú sa školáci, ktorí prišli v rámci školských výletov. Všade kľud a pohoda. Len pripomeniem, že ani vstup do areálu Bedugul nie je, samozrejme, zadarmo, vstupné turistu odľahčí o 30.000 rupií na osobu + 5.000 rupií ďalší poplatok za parkovanie auta.

Chrám Besakih

Chrám Besakih je najuctievanejším, najväčším a najposvätnejším miestom hinduistov na Bali. Leží priamo pod sopkou Gunung Agung (3.014 metrov), ktorá je najvyšším bodom ostrova (nazývaná aj „Matka hora“). Spoločne so sopkou Gunung Batur patria k jeho výškovým dominantám. Chrám vznikol už v 8. storočí nášho letopočtu a je známy aj ako „Materský chrám“ alebo „Chrám Matka“. Meno Besakih dostal po dračom bohovi, ktorý vraj obýva okolité hory. V dĺžke 3 km od chrámu Besakih sa nachádza ďalších 200 chrámov, stovky vežičiek, pagôd a rôznych budov. 

Veriaci z celého Bali prichádzajú do Besakihu vo svojich najlepších sviatočných odevoch bielej farby s honosnými doplnkami a prinášajú bohom rôzne obetné dary. Dôkazom toho, že s bohmi a démonmi sa neradno zahrávať je aj tajomný príbeh z roku 1963. Politici sa v tento rok rozhodli usporiadať sviatok Očistenia vesmíru, ktorý sa podľa miestnych pravidiel musí sláviť raz za 100 rokov, ale len v roku, ktorý sa končí dvomi nulami. A tým rok 1963 (ani podľa balijského kalendára) nebol. A keď na svahu sopky stálo najviac veriacich, obrovský kráter Gunung Agung vybuchol. Prúdy lávy pochovali niekoľko dedín a miest, vrátane dvoch tisícok jej obyvateľov. Celý ostrov pritom pokryl popol, ktorý zničil všetku úrodu a na Bali prepukol hladomor. Tajomné, mystické, alebo len náhoda? Táto podivná udalosť tým ale nekončí. Napriek obrovským škodám, ktoré spôsobili masy lávy, chrámu Besakih stojacemu priamo na úpätí sopky sa akoby zázrakom vôbec nič nestalo...
Besakih je zároveň miestom, ktoré má zo všetkých zaujímavostí ostrova Bali na internete zo stany turistov najhoršie hodnotenia. Peňaženka turistu je tu vytrasená oveľa viac ako na iných miestach. Sprievodca Ďuro nás už po ceste do Besakihu varuje, že sa nás budú snažiť ošklbať na každom kroku a ako sa len bude dať. Niekoľkokrát sa tieto praktiky na turistov v Besakihu snažili riešiť aj úrady, ale korupcia na Bali je výrazná a tak zatiaľ k žiadnym opatreniam nikdy nedošlo. Keď Ďuro s ľútosťou v hlase skonštatuje, že sa za týchto ľudí veľmi hanbí, začínam mať obavy, čo za hrôzu nás čaká.

Už pri vjazde ku chrámu je musíme zaplatiť parkovné 5.000 rupií za osobný automobil. Následne požičanie sarungov v cene 20.000 rupií na osobu. Vstupné do objektu 15.000 rupií na osobu a prenájom sprievodcu (prenajatie je povinné) rovných 50.000 rupií.

Tým to ale nekončí. Nútia ma zapísať sa do akéhosi zošita, podľa mien turistov pred sebou vidím, že je to zrejme štandardný postup. Chápem to ako akúsi evidenciu, zarazí ma však posledný stĺpec s názvom „Donation“ (dar). V riadkoch nado mnou sú v danom stĺpci vyplnené sumy vo výške od 100.000 až po 500.000 rupií a takúto sumu už naozaj odo mňa nedostanú. Nahrnú sa ku mne všetci dostupní sprievodcovia (darmožráči), ktorí postávali pomimo a vysvetľujú, že každý turista venuje na chrám finančný dar. 

Našťastie tento ich pokus postrehne náš Ďuro čakajúci pri aute, pribehne mi na pomoc, rezolútne niečo darmožráčom oznámi, do kolonky „dar“ mi poradí vyplniť sumu 50.000 rupií, ktoré sme zaplatili za sprievodcovského darmožráča a konečne sa posúvame bez ďalšieho poplatku ďalej. 

Desiatky otravných predavačov vnucujúcich nám minerálky, pohľadnice, suveníry alebo nanuky sa snažíme ignorovať. 

Je mi už dopredu jasné, že ja z Besakihu toho veľa neuvidím. Vďaka svojmu mesačnému cyklu úspešne spĺňam prvé K.O. kritérium pre zákaz vstupu do chrámu a zostávam na nádvorí. Priznávam, že v istom momente sa aj otvorene pohrávam s myšlienkou, že si pri vstupe predsa môj mesačný cyklus overovať nebudú, ale podľa výrazu zhrozeného Ďura chápem, že to vôbec nie je dobrý nápad, veď by som podľa jeho slov sebe a svojim blízkym privodila veľké nešťastie! 

Majo s darmožráčom vystupujú po schodoch do hlavného chrámu, ja si zatiaľ vypĺňam čas prechádzkou po nádvorí a nakúkam cez múry na početné chrámy. Mám pocit, že tak či tak o veľa neprichádzam, prídu mi takmer všetky rovnaké. 

Pristupuje ku mne asi 10-ročná miestna dievčina s drzými očami, v rukách balíky pohľadníc. 

„Kúp si pohľadnice!“ osloví ma bez pozdravu a vnucuje mi niekoľko štósov od slnka vyblednutých pohľadníc. 

„Nie, nepotrebujem. Pohľadnice už mám“, odmietam slušne, ale rázne. 

„Tak si kúp ešte!“ Zavrtím hlavou a na znak ukončenia diskusie sa otáčam. 

„Tak mi daj nejaké peniaze!“ nedá sa a natŕča prázdnu dlaň. 

„Nemám ani jednu rupiu“, odpovedám a neklamem.

„Daj mi doláre!“ 

"Nemám pre teba vôbec nič!"

Na dôkaz toho, že zo mňa nič nevyžmýka, ukazujem jej moju prázdnu tašku, kde okrem papierových šnuptichlov a kvapiek do nosa nie je ani vindra.

Malá drzo nazíza do tašky a keď mám pocit, že som už vyhrala, zvolá: 

„Tak mi daj aspoň toto!“ a ukazuje na prívesok, ktorý mám zavesený na taške. Keďže som si tú tašku kupovala len kvôli inkriminovanému prívesku, malej nevyhoviem. Diskusiu ukončujem so zvýšeným hlasom, načo malá zovrie jedovito pery a odkráča hľadať ďalšiu obeť. 

Po skončení hodinovej prehliadky mi Majo zopár vetami zhrnie návštevu chrámu, a na moju otázku, prečo má na čele nalepenú ryžu, vysvetľuje, že ho darmožráč priviedol k akémusi obradnému miestu a Majo jeden obrad absolvoval. Príde mi to zábavné a nechápem dôvod, veď darmožráč vie, že nie sme hinduisti. Záhada je vyriešená, keď Majo dodá, že za tento obradný výkon od neho následne zinkasovali rovných 50.000 rupií. Na druhej strane – hľadajúc v tom niečo pozitívne, požehnanie od hinduistického kňaza nemôže byť na škodu...

Darmožráč z nás pri odchode bez ostychu skúša ešte niečo vydolovať a oznamuje mi, že sa Majovi venoval dlhšie, ako sme zaplatili a žeby si (prekladám doslova) „niečo za to zaslúžil“. Tlmočím jeho požiadavku Majovi, a nechávam na ňom, či potrasie vreckom a niečo mu venuje, alebo či naopak potrasie darmožráčom. Výsledok - sme ľahší o ďalších 5.000 rupií. Darmožráč ale pokračuje ďalej, nespokojne až urazene kráča popri nás a stále omieľa dookola, že v chráme za Maja musel zaplatiť taký a onaký poplatok. Nevenujeme mu ani rupiu a dokonca už ani pohľad. Odchod z Besakihu je doslova vyslobodením a sprevádza ho pocit úľavy.    

Zúčtovanie - cakum prásk, všeho všudy, 75 minútová návšteva chrámu Besakih pre 2 osoby nás vyšla na 180.000 rupií (cca 18 USD). Viem, nie je to tak veľa, aby človek nad tým dlho rozjímal, ale hneď prepočítavam, že na ostrove Bali sú za to pre dvoch v dobrej reštaurácii zhruba 3 parádne večere... Moje stručné zhodnotenie chrámu Besakih bez zbytočných emócií: fajn je vidieť ho, nepríjemné je zažiť ho a celkom vtipné je naň spomínať. Najmä, ak si vie človek spraviť srandu sám zo seba a priznať si, že ho za pár minút domáci ošklbali ako sliepku. Ale treba dodať, že elegantne... a s hinduistickým požehnaním.

Motoristi, doprava

V Thajsku si človek akosi zvykne, že áut a motocyklov je veľa a ciest málo. A tak nie sú prekvapením kolóny a šialená premávka, kedy sa každý snaží urvať si pre seba kúsok voľnej vozovky a dostať sa do cieľa skôr ako tí ostatní. Ale oproti doprave v Indonézii je to len slabý odvar. Na Bali sa rovnako ako v Thajsku jazdí vľavo, ale niekedy aj vpravo, a keď je to nutné, vybehne sa aj na chodník a predbieha sa zo všetkých možných strán. Na skútroch jazdia úplne všetci. Zrejme aj preto, že na Bali absentuje vlaková, či autobusová doprava. Prejsť na druhú stranu ulice dá chodcovi slušne zabrať, a to aj v takom malom mestečku ako je Ubud. Chodci nemajú žiadnu prednosť, prechody cez cestu vidieť veľmi málo, a ak aj, sú zvesela ignorované. Na dvojprúdovej ceste sa tvoria tri alebo štyri prúdy áut a motoriek. Červená sa semafore sa akceptuje až po pár sekundách po tom, ako zasvieti. Oranžovú by mohli kľudne vynechať. 

Obraz tohto chaosu dopĺňa neutíchajúce trúbenie. Vodiči pred vstupom do zákruty v snahe vyhnúť sa kolízii s možným protiidúcim vozidlom trúbia. Pri predbiehaní auta trúbia. Pri odbáčaní z hlavnej cesty na vedľajšiu trúbia. Pri zaraďovaní sa do jazdného pruhu trúbia. Strašne ma to irituje, a aj keď chápem, že je to v záujme bezpečnosti, pri každom zatrúbení sa od úľaku strhnem a mám chuť miestnych vodičov vyšľahať prútom.

Náš sprievodca to s pobavením komentuje: „Radšej byť zľaknutý, ako zrazený.“ 

Aby som nezabudla spomenúť, obzvlášť dôležité je zatrúbiť pred vstupom na most. Neviem z akého tajomného dôvodu sa podľa miestnych povier na mostoch zhromažďujú duchovia, takže domáci pred vjazdom na most radšej zatrúbia, aby im duchovia urobili miesto a aby nejakého nedajbože neprešli (uznávam, duchovia sú vo všeobecnosti veľmi slabo viditeľní...). 

Počas celého pobytu na Bali sme však napriek šialenej premávke videli iba jednu nehodu... 

Ani na chodníku však nie je chodec bezpečný a namiesto pôsobivých výkladov v meste je vhodnejšie sledovať pôdu pod nohami. Veľmi rýchlo je možné prísť k úrazu pošmyknutím sa na nejakej obetine alebo si vytknúť nohu na jamách, keďže nie je nič neobvyklé, že na chodníkov chýbajú kusy asfaltu alebo časti zámkovej dlažby. Takmer každé tri metre je zároveň potrebné z chodníka vstúpiť na vozovku a obísť prekážku, pri všetkých stánkoch a obchodoch je totiž chodník zatarasený obrovským reklamným pútačom. Kolorit tohto všetkého dotvárajú otravní pokrikujúci predavači a taxikári.

Ryžové polia

Ktovie, či by sa u nás Balijci rozplývali nad lánom slnečníc alebo pri poli s kvitnúcou repkou olejnou. Každopádne, my sa ich ryžových polí nevieme nabažiť. Očakávala som, že na Bali ich nájdeme len zopár, oni sú však takou samozrejmosťou a v zastúpení v takom hojnom počte ako hinduistické chrámy. Bali je vlastne jedno obrovské zelené ryžové pole.

Prechádzajúc ostrovom sledujeme ženy v prútených klobúkoch, ako krvopotne na poliach vytriasajú dozretú ryžu do nádob. Sprievodca Ďuro nám prezradí, že za celodennú drinu dostanú vrece ryže. Rozpráva nám o odrodách ryže, o výbore pre ryžu, ktorý na Bali existuje, o dômyselných zavlažovacích systémoch, ktoré zásobujú ryžové polia vodou už cez 2.000 rokov. Ukazuje hnedú odrodu, ktorá je raz tak drahá ako biela (pol kila stojí 1 USD), vysvetľuje význam malých chrámikov pri každom ryžovom poli, kde sa prinášajú dary pre bohyňu ryže Dewi Sri. Tá sa na Bali stará o úrodnosť tejto plodiny. Pri dostatku vody je možné zožať úrodu ryže dokonca až 3-krát v roku. 

Zastavujeme pri najznámejších a vraj najkrajších ryžových poliach Tegalang, pri najväčších poliach na ostrove Jatih Luwih a ďalších a ďalších. Mne však pripadajú nádherné všetky. V každom z nich je postavených zopár drevených chatrčí, ktoré slúžia pre majiteľov políčok ako provizórny prístrešok, keďže pri dozrievaní ryže tam trávia celý deň a odháňajú nájazdy vtákov. 

Ryža naša každodenná...

Ľudia

Jednou z mála z tých nie veľmi príjemných zážitkov na Bali je snaha miestnych ľudí zarobiť na turistoch toľko, čo sa len dá. Človek má pocit, že cudzinec je vnímaný len ako chodiaca peňaženka. A asi je k tomu aj dôvod, keďže turizmus tvorí na Bali až 80 % z miestneho hospodárstva. 

Pre nás ale maximálne otravná a život znechucujúca záležitosť. Ak predavači v moslimských krajinách boli doterní, tí balijskí priviedli doternosť k hraniciam dokonalosti. Dokonca ju prekročili. Na každom metri sa k nám niekto privalí, ponúka taxík, masáž, výlety, lanári do svojho obchodu. Ignorujú aj to, že sa medzi sebou s Majom rozprávame, skočia medzi nás a začnú so svojou pesničkou. Okrem toho výrazne zasahujú do osobného priestoru. Do príchodu na Bali som ani nevedela, že nejaký vlastním, až tu si uvedomujem, že vo väčšine sveta máme ten pár-centimetrový odstup od druhého človeka asi nejako geneticky vsugerovaný. 

256-tisíc-krát odmietneme ponuku na jedlo alebo na odvoz alebo na nákup alebo na masáž. 156-tisíc-krát odpovieme na otázku, že nie sme z Ruska a áno, samozrejme, na Bali sa nám páči. 

Zjednanie ceny suveníru z 220.000 rupií na 20.000 rupií nám zaberie minimálne polhodinu času. 

Na výlete musíme predčasne ukončiť fotografovanie prírody a pred agresívnymi predavačkami suvenírov utiecť do auta, pretože 7x rázne odmietnuť jednoducho nestačí. 

V reštaurácii čašník prinesie jedlo, ale nenechá nás najesť sa, nasleduje zase bombardovanie otázkami, odkiaľ sme, ako sa nám na Bali páči, čo sme videli, čo ešte uvidíme, či sa ešte vrátime a neprekáža mu, že nemáme chuť diskutovať, i keď to dávame dosť jasne najavo.

Personál hotela medzi sebou v materinskom jazyku s pobavením komentuje či už náš výzor alebo oblečenie, neberúc do úvahy, že i keď jazyku ich kmeňa nerozumieme, z ich pohľadov smerom k nám je nad slnko jasné, že zdrojom ich zábavy sme práve my. 

Dedko v ryžovom poli rukou naznačuje, aby sme ho fotili, a keď spravíme dva zábery, mrštným skokom dobehne k nám a pýta si honorár za modeling.

„Give me money, give me money“ pokrikujú deti, keď zbadajú turistu. Nie je ničím neobvyklým, že aj dospelý človek z radov miestneho obyvateľstva len tak načiahne ruku, keď zbadá na ulici bieleho. No čo, skúsiť to treba. Naše znechutenie z chovania miestnych ľudí v určitých momentoch teda dosahuje vrcholný stupeň imaginárnej stupnice odporu a rozčarovania. 

A potom zrazu človek stretne kúzelných ľudí ako je náš sprievodca Ďuro, premilá recepčná v Alam Indahu, utešené čašníčky v reštaurácii v Ubude, či denpasarský ukecaný taxikár zažraný do politickej situácie a sme nútení zmeniť názor. 

Táto citlivá téma by sa dala zhrnúť asi takto: Balijčania sú veľmi usmievaví a srdeční ľudia, hrdí a pyšní na svoju kultúru, zároveň ale úprimne zaujímajúci sa o tú našu. Na druhej strane, turizmus je pre nich v mnohých prípadoch jediným zdrojom príjmu a tak sa každému turistovi snažia niečo predať, nepoznajúc hranicu drzosti, či doternosti. Niekoľkonásobné odmietnutie, akokoľvek rázne, určite nie je dôvodom, ktorý by ich od zámeru zarobiť odradil.   

Čo sa turistov na Bali týka, vyše 90% z nich sú Austrálčania. Majú to doslova na skok, okolo 3 hodín plavby loďou, letecky ešte šikovnejšie. Tvoria zaujímavý mix, časť z nich prichádza za výhodnými nákupmi, časť za východným umením – jogou a meditáciami, a skupinka mladých spálených Austrálčanov v bielych tielkach si na Bali odskočí len tak povyraziť si. Sú hluční a zväčša povýšeneckí, každopádne prinášajú domácim značný zdroj obživy a tak sú tolerovaní. A nedá mi nespomenúť ani početné samostatné cestovateľky, nezadané ženy zhruba okolo 30-tky, ktoré po vzore Julie Roberts z filmu „Eat, pray and love“ („Jedz, modli sa a miluj“) hľadajú na Bali osudové šťastie...

Tanec

Hinduistické rituály sprevádzajú každodenný život Balijcov. Ich dôležitou súčasťou je tanec, bez ktorého sa nezaobíde žiadny náboženský obrad alebo ceremoniál. Tradičných tancov sú stovky. Sú typické zvláštnymi pohybmi, pri ktorých sa kladie dôraz na pohyb prstov a najmä na výraz tváre. Veľa sa toho odohráva krútením a gúlením očí. 

Tanec sprevádza nádherná a originálna hudba, s takýmto muzikálnym prevedením sme sa doteraz nestretli nikde vo svete. Balijský orchester - nazývaný gamelan - tvoria hudobníci sediaci v tureckom sede a ich nástroje pripomínajú obrovský xylofón skombinovaný s čímsi podobným ako sú hrnce a pokrievky, do ktorých sa búši kladivkami. Nejedná sa o melódiu ako takú. Sú to len akési dunivé a pôsobivé zvonivé rytmy rôzneho tempa, podľa ktorých sa tancuje. 

V Ubude, a určite aj v iných miestach, kde zavítajú turisti, je bohatá ponuka večerných tradičných balijských predstavení. Zvyčajne sa odohrávajú v blízkosti hinduistických chrámov. Tancov je niekoľko druhov, tých posvätných, ktoré sa tancujú v chrámoch pri špeciálnych príležitostiach, ale aj tých pre pobavenie turistov. Tanec Kecak, nazývaný aj opičí tanec, Legong, ktorý pripomína balet kombinovaný s divadlom alebo Barong – tanec démonov, ktorý predstavuje súboj zla s dobrom. Vidieť ich je určite zážitkom, ale keďže tieto predstavenia trvajú vyše hodiny, je vhodné sadnúť si strategicky buď niekde na kraj alebo sledovať predstavenie spozďaleč. Nám pár minút bohate stačilo.

Deti

Matky nosia deti na rukách alebo uviazané v šatkách, až kým nedokážu samé chodiť. Balijské príslovie hovorí, že noha dieťaťa sa nesmie dotknúť minimálne pol roka zeme. Balijčanom pripomína lezenie alebo batolenie dieťaťa zvieracie pohyby, a tie sú pre človeka neprimerané. Po prvom polroku života dieťaťa sa vyskúša, či dieťa dokáže samostatné stáť, ak nie, putuje naspäť na ruky matky alebo staršieho súrodenca. 

K deťom sa od útleho veku pristupuje ako k dospelým, nič sa pred nimi neutajuje, neskrýva, ani neprikrášľuje. Výnimkou nie sú ani informácie o intímnom živote.

Zvláštnosťou je, že miestne deti nepoznajú hračky. Okrem lietajúcich šarkanov a futbalovej lopty sme nevideli žiadne dieťa s hračkou alebo s niečím, čo by bolo vyrobené pre tento účel. Deti sú od malička považované za práceschopné a podľa svojich možností a schopností sa musia podieľať na prácach, či už v domácnosti alebo na poli. Ich hlavnou pracovnou náplňou je starostlivosť o mladších súrodencov. Taktiež sa venujú predaju suvenírov alebo ich priamo vyrábajú. Deti sa učia popri svojich rodičoch, vždy dcéra od matky a syn od otca. Telesné tresty sú obrovskou neznámou a trpezlivosť miestnych rodičov je nekonečná a veľmi podobná tej thajskej. 

Ak na nás detstvo miestnych detí nepôsobí príliš veselo, prechod do dospelosti priamo šokuje.   V 17-tich rokoch čaká každého mladistvého slávnostný ceremoniál – pilovanie zubov, pri ktorom sa chlapcom aj dievčatám upiľujú špičky horných rezákov do roviny s ostatnými zubami. Kto by sa tomuto zákroku nejakým zázrakom počas života vyhol, čaká ho po smrti pred samotným pohrebom. Balijčania veria, že táto procedúra zabráni tomu, aby sa človek po smrti premenil na démona, alebo sa reinkarnoval v nejaké zviera, napríklad v tigra.

Možné nepríjemnosti

Ak sa pri vybavovaní čokoľvek na Bali dostane človek do styku s úradnou mocou, je potrebné rátať s vysokou mierou korupcie. Určite nie je náhoda, že indonézsky jazyk nepozná žiadny výraz pre „pocit viny“. Namiesto toho si požičali anglické slovo „corruption“ – korupcia. Keď vládni audítori odhalili u jedného z ministrov, ako si „ulial“ na svoje bankového konto takmer 30 miliárd rupií, nestalo sa vôbec nič. S korupciou sa tu počíta. Sprievodca Ďuro nám vraví, že za volant vždy sadá s určitým počtom bankoviek vo vrecku. Ak ho zastavia policajti, ani s nimi nevyjednáva a automaticky platí... 

Je paradox, že práve mierumilovné hinduistické Bali je častým terčom teroristických útokov. Islamskí radikáli v miestnych baroch v roku 2002 a 2005 odpálili niekoľko náloží, pričom pri týchto útokoch zomrelo 220 ľudí  (väčšina obetí boli cudzinci, prevažne Austrálčania). Za útokmi stála extrémistická moslimská organizácia, ktorej cieľom je zriadiť fundamentalistický moslimský štát. Bali pre ňu predstavuje  symbol zla: väčšina obyvateľov sú hinduisti a ostrov živia západní turisti. Útoky na Bali boli svojím rozsahom najhoršími v dejinách Indonézie, ale tiež jednými z najhorších od teroristických útokov na USA v roku 2001. 

V poslednej dobe média informujú o množiacich sa prípadoch úmrtí na Bali, kedy turistom po požití alkoholických nápojov obsahujúcich smrtiaci metanol zlyhali orgány. Alkohol na Bali podlieha vysokému zdaneniu a tak sa panšovanie alkoholu rozmohlo. V roku 2009 po vypití miestneho destilátu – araku zomrelo až 25 ľudí.

Botanická záhrada – Bedugul

Sprievodca Ďuro nám odporúča návštevu botanickej záhrady, ktorá sa nachádza len pár kilometrov od chrámu Bedugul a nesie rovnaký názov. Bedugulská botanická záhrada je situovaná v chladnom podnebí, obkolesená dažďovým pralesom, ktorého je súčasťou. Je najväčšou z botanických záhrad na Bali s úctyhodnými 154 hektármi. Po zaplatení vstupného poplatku (pre domácich 7.000 rupií, pre turistov 18.000 rupií na osobu + vjazd autom 12.000 rupií) nás hneď na úvod preberie pohľad na ozrutnú sochu „Kumbakarna Laga“ z historického indického príbehu, ktorá stojí pri vstupe do záhrady. 

Za vjazd auta do záhrady sa bez pochýb oplatí priplatiť, presuny medzi jednotlivými areálmi by peši boli časovo aj fyzicky náročné. Ledaže by človek plánoval stráviť v záhrade celý deň ako rodinky miestnych, ktoré tu pod stromami na dekách piknikujú alebo ako účastníci celodenných kurzov jogy, ktoré sa na Bali tešia mimoriadne veľkej obľube.

Zrejme sme si nevybrali na návštevu záhrady vhodné načasovanie, v pavilóne orchideí, ktorý sľubuje zbierku viac ako 300 druhov, ich kvitne menej ako u nás doma v obývačke. Pavilón ruží tiež nehýri farbami, je po hlavnom kvitnutí. V časti venovanej kaktusom a sukulentom nemáme dôvod stráviť viac ako pár minút.

Skôr nás to zaujme v exteriéroch, kde sú obrovské exponáty bambusov, stromy, ktoré tu musia rásť už storočia, papradie veľké ako jabloň, listy potosovca (u nás izbová rastlina známa ako Hlúpy Jano) sa tu ovíjajú okolo paliem a dosahujú rozmery lopúchových listov... Všetko navôkol je upravené, obrovské plochy pokosené, zeleň ako z obrázku.

Životná úroveň

Nech na nás Bali pôsobí akokoľvek pozitívne, je neodškriepiteľné, že patrí medzi rozvojové zeme. Miestni obyvatelia ťažko zarobia čo i len minimálnu mzdu. 

Podľa slov Ďura vládne v Indonézii veľká korupcia, ak sa chce niekto dostať na lukratívne úradnícke miesto, musí zaplatiť nemalý úplatok. Často sa naň skladá celá rodina. Túto počiatočnú investíciu sa potom úradník snaží zarobiť späť, pokiaľ možno, aj s úrokmi. 

Ďuro nám spomína príklad jeho mamy, ktorá pár týždňov dozadu potrebovala urgentnú operáciu žlčníka. V štátnej nemocnici nehľadiac na nutnosť zákroku ale na poradovník, stanovili termín operácie, na ktorý by ale musela čakať pár mesiacov. Rodina sa teda zložila a zaplatila operáciu na súkromnej klinike. Požičané prostriedky bude Ďuro aj so súrodencami rodine splácať možno aj niekoľko rokov. 

Počas našej diskusie zostáva Ďuro zhrozený, že zo svojho zárobku musíme v Európe platiť dane. Povinnosť platiť dane na Bali pre bežné obyvateľstvo prakticky neexistuje, daň platia len podniky a reštaurácie. 

Na druhej strane, na Bali neexistuje žiadny sociálny systém. Kto nepracuje, musí žobrať. Sprievodca Ďuro je opäť prekvapený pri otázke ohľadom orientačnej výšky dôchodku v ich krajine. Nič ako dôchodcovské dávky neexistuje, jedine ak pre bývalých štátnych úradníkov. O starých ľudí sa má postarať rodina, inak im nezostáva nič iné ako nepracujúcim - žobrať.

Sopka Gunung Agung

Sopka Gunung Agung (alebo aj „Matka hora“) je pre Balijcov posvätná nielen kvôli svojej výške, ale rešpekt budí najmä tým, že v nej sídli hlavné balijské božstvo. Približne jedenkrát za 100 rokov sa sopka prebudí a láva zničí, čo je jej príde do cesty. Naposledy dala o sebe vedieť v roku 1963. Keďže sopka sťahuje všetky mraky z okolia ako magnet, je celá zahalená v oblakoch a aj nám zapózuje iba na malý okamžik.

Smerom na sever sa krajina vyľudňuje, niekedy celé minúty nestretneme na ceste ani živáčka. Vytreštím oči, vidím dobre alebo je to len zdanie? Pri ceste v potoku sa kúpe skupina miestnych ľudí. Úplne, ale úplne nahých. Ženy, muži, deti, starci, stareny. A to, že prechádzame okolo, ich vôbec nevyvedie z miery. Ďuro vysvetľuje, že sa nejedná o žiadny druh exhibicionizmu. Miestni ľudia žijú tradične, nedotknutí moderným životným štýlom. Na základe starej legendy veria (aj keď to môže znieť akokoľvek bláznivo), že ak sú nahí, sú neviditeľní. A tak nám Ďuro odporúča tváriť sa, že tam nie sú, nevenovať im žiadne pohľady a už vonkoncom ich nezdraviť. Prekvapuje ma, že sa doteraz nenašiel nikto škodoradostný, kto by im oznámil, že tá neviditeľnosť nie celkom stopercentne funguje... 

Nevšedné nám príde i to, že každá dedina na Bali sa špecializuje na jednu konkrétnu činnosť. Ak sa v dedine zaoberajú výrobou bambusového nábytku, tak všetci. V ďalšej dedine všetci zhotovujú vyrezávané dvere a okenice, v inej sú všetci obyvatelia tesárskymi odborníkmi produkujúcimi kamenné fontány. Remeslo sa v rodine dedí z otca na syna. Podľa výrobkov vystavených na ulici pred domami, nie je možné Balijčanom uprieť ich výnimočnú remeselnú zručnosť... 

Čo nás vie rozladiť, je fakt, že akékoľvek turisticky zaujímavé miesto je v sústavnom obliehaní obchodníkov. Cítime sa ako strom na peniaze, ktorý do okolia vysiela signál: „Peniaze dozreli, ošklbte ma!“  Darmo, sme „Bule“ – Belosi. A teda bohatí. Predávajú muži, ženy, deti, starci, aj stareny. Všetci do jedného sa cítia byť ukrivdení, ak o tovar nejavíme záujem. Sme predsa belosi a je úplne jedno, či ten tovar potrebujeme alebo nie. Máme naň. A tak je našou povinnosťou ho kúpiť. Tvária sa zlovestne, zúfalo, ublížene, ale hlavne vytrvalo. Sú neúprosní a neúnavní.

Vystupujeme pri jazere Batur. Ďuro vie, že má zastaviť pri všetkom, čo je akýmkoľvek spôsobom fotogenické. Ale keďže sopka zďaleka priťahuje všetku okolitú vlhkosť, vďaka hustej hmle vidíme z jazera Batur len náznaky. Viac-menej si jeho existenciu môžeme len domýšľať. Cítiť aj obrovský teplotný rozdiel, na rukách naskakuje husia koža, zuby drkocú. Okamžite nás obkľučuje kŕdeľ predavačov v teplých bundách. Pohľadnice, náramky, ovocie, zelenina... Doslova utekám k autu a zatváram sa. Majo kupuje zelené mandarínky, z ktorých v Thajsku lisujú božskú osviežujúcu šťavu. Zopár si do auta prináša aj Ďuro. 

„Za týchto pár mandarínok som dal 10.000 rupií. V Denpasare by som za to dostal aspoň 3 kilá“, vraví mi Ďuro. Na moju otázku, prečo ich teda kupoval, odpovie: „Tá pani dnes ešte nič nepredala, tak som musel...“ 

Veľmi kontrastne vnímame, najmä v malých dedinkách, domácich obyvateľov a ich okolie. Príbytky nepôsobia udržiavane, dvory sú plné prachu, odpadky na ceste i na chodníkoch. Miestni ľudia sú však vždy dokonale čistí. A to sa týka aj ich oblečenia. Kúpu sa vraj aspoň dvakrát denne a oblečenie sa perie po každom použití. Keďže nedisponujú množstvom šatstva, snažia sa oň starať oveľa lepšie a dôkladnejšie ako my. 

Zo sprievodcu Ďura sa snažím zo zvedavosti vytiahnuť, čo miestnym ľuďom na nás - na turistoch, vadí. Dlho sa odpovedi diplomaticky vyhýba, chápem, nechce uraziť. Naveľa, naveľa prezradí, čo pri belochoch vyvoláva u domácich doslova znechutenie, až odpor. S úplnou hrôzou sa vraj prizerajú na to, ako si vreckovkou utierame naše nosy a potom ju umiestňujeme späť do vrecka nohavíc... Nuž, pokiaľ nič horšieho... 

Vďaka nášmu skreslenému pohľadu, že na Bali je všetko blízko a na prezretie toho zaujímavého nám stačí niekoľko dní, zisťujeme, že hoci sme videli veľa, zďaleka nie všetko. A tak nepoznaný pre nás zostáva vodný palác v Tirta Gangga, chrám Ulu Watu a chrám Tanah Lot, sväté pramene Tirta Empul Gunung Kawi, plantáže s kávou, kakaom, vanilkou, aj Bird park...

Vodný palác Taman Ujung

Ako posledné miesto nášho výletu sme po konzultácii s Ďurom vybrali vodný palác v dedinke Ujung. Palác bol postavený v roku 1919 pre účely vítania významných hostí a kráľov zo susedných krajín. Predpokladáme, že nebude tak honosný a zaujímavý ako vodný palác Tirta Gangga, ten však máme poriadne od ruky a tak sa uspokojíme aj s číslom dva v poradí, čo sa týka obľúbenosti vodných palácov na ostrove. 

Takmer celou cestou na východ ostrova nás sprevádza dážď. Som vďačná za Ďura, cesty plné jám a blata ako šofér zvláda bravúrne. Ideme nekonečne dlho, dokonca v aute zaspávam. Vzdialenosti na Bali dostávajú vzhľadom na slabú dopravnú sieť a katastrofálne cesty úplne inú dimenziu. Ďuro neveriacky krúti hlavou, keď mu Majo len tak medzi rečou poznamená, že 100 km z bodu A do bodu B na Slovensku nie je problém zvládnuť do hodiny, a to ľavou zadnou. Nám presun do vodného paláca Taman Ujung trvá vyše 2,5 hodiny jazdy, a to sa jedná o vzdialenosť smiešnych 50 km. 

Keď dorazíme na miesto, víta nás prázdne parkovisko a posledné kvapky dažďa. Ako zázrakom sa vyčasuje, aspoň na pár desiatok minút, kým si prezrieme areál vodného paláca. Tomu sa hovorí správne načasovanie. 

Vstupný poplatok je symbolický – 10.000 rupií (1 USD). Prekvapivé.

Stále čakám, kedy spoza stromu vyskočí miestny správca parku a začne pýtať doplatok... za pohľad na trávu, za vstup na schody, za ovoňanie plumérií, za vstup do ďalšej zóny... 

Balijci spoplatnili pre cudzincov už takmer všetko. Domáci majú vstupné zľavnené, alebo ho neplatia vôbec. A nezriedka sa stane, že aj po zaplatení regulárneho vstupného cudzinca v turistickom komplexe niekde na rázcestí zastaví iniciatívny miestny chlapík s kapsičkou a bločkami a bude pýtať ďalšie rupie, lebo práve toto miesto už nie je zahrnuté v základnom poplatku a podobne. Sťažovať sa nemá zmysel, turista, a najmä beloch, je tu predsa na to, aby platil, veď má z čoho. 

Asi je to predchádzajúcim lejakom, ale žiadni vyberači nám vo vodnom paláci cestu neskrížia, a dokonca široko-ďaleko nie je vidieť ani žiadnych turistov. 

Užívame si celý areál vodného paláca úplne sami. Len na priľahlom kopci patriacom k palácu sa v altánku fotí ženích s nevestou. Ako neskôr podotkne Ďuro, práve vodný palác je pre miestnych svadobčanov najobľúbenejšou lokalitou na svadobné fotenie. Niet divu, prostredie je prenádherné, až gýčové. V kamenných vodných nádržiach plávajú labute, záhrady navôkol hýria farbami stoviek kvetov, palác na vode vyzerá ako práve postavená kulisa z rozprávky. Vedie k nemu malebný mostík s piliermi po bokoch. Všade omamná vôňa a božské ticho. Nezabudnuteľný zážitok. Toto mať doma na záhrade...

Užívame si celý areál vodného paláca úplne sami. Len na priľahlom kopci patriacom k palácu sa v altánku fotí ženích s nevestou. Ako neskôr podotkne Ďuro, práve vodný palác je pre miestnych svadobčanov najobľúbenejšou lokalitou na svadobné fotenie. Niet divu, prostredie je prenádherné, až gýčové. V kamenných vodných nádržiach plávajú labute, záhrady navôkol hýria farbami stoviek kvetov, palác na vode vyzerá ako práve postavená kulisa z rozprávky. Vedie k nemu malebný mostík s piliermi po bokoch. Všade omamná vôňa a božské ticho. Nezabudnuteľný zážitok. Toto mať doma na záhrade...

Balijská kuchyňa

Očakávania, že balijské jedlá budú podobné tým thajským, sa nepotvrdia. Na Bali je citeľný vplyv indickej kuchyne, a tak v jedálničku nechýba satay v mnohých obmenách (mäso pečené na paličkách), nasi goreng (pražená ryža), rôzne pokrmy pečené a varené v banánových listoch. Korenie sa používa vo veľkom, ostrá a zároveň sladká chuť  nemôže chýbať. Výborné sú omáčky, ktoré sa podávajú k jedlám, či už je to pikantná sambal omáčka, teriyaki omáčka alebo môj víťaz testu: nadrobno nasekaná mladá cibuľka s feferónkami nakladaná v sladkokyslom náleve. Klasickou prílohou ako všade v Ázii je ryža, ktorá sa konzumuje ku každému jedlu, čo nám obom vyhovuje. 

Jedlo na Bali vo všeobecnosti nie je drahé, záleží však od typu reštaurácie. Za večeru v jednej z tých „lepších“ za hlavný chod a nápoj pre dvoch platíme okolo 180.000 rupií (cca 18 USD), ak sa človek navečeria vo warungu (tradičná lacná indonézska reštaurácia), účet za večeru pre dvoch je okolo 40.000 rupií (cca 4 USD). A po pravde, v množstve a kvalite jedla nie je takmer žiadny rozdiel. Ak aj nejaký nájdeme, tak skôr v prospech lacného warungu...   

Na počudovanie, jednu z najlacnejších reštaurácii nachádzame priamo v centre Ubudu. River View Restaurant nie je od cesty príliš vidieť, upozorňuje nás na ňu len tabuľa s jedálnym lístkom postavená na chodníku pri ceste. Ceny lákavé. Majo volí overenú klasiku (co mal?) a robí dobre. Ja musím, ako vždy, experimentovať a objednávam si hovädzí Rendang. 

Na stanici CNN bolo raz toto jedlo v istom rebríčku zaradené medzi 50 najchutnejších jedál sveta.

Som presvedčená, že redaktori zo CNN jedli niečo celkom iné ako ja, alebo to príliš zapíjali niečím s vysokým obsahom promile. Kúsky hovädzieho mäsa vo vývare, k tomu kúsky mrkvy, luskovej fazule a sladké zemiaky. Servírované s ryžou. Väčšiu radosť mi spraví pivo Bintang. Je vyrábané v licencii s Heinekenom, predáva sa len fľaškové a chutí výborne. 

V našich spomienkach zostáva dobre zapísaný aj jeden z warungov v Ubude, ktorý síce na prvý dojem pôsobí ako kombinácia cestovky, predajne výletov, parkoviska autobusov a reštaurácie zároveň, ale kuraťu podávanému na banánových listoch s vodným špenátom nie je čo vytknúť. A cene za večeru vo výške 38.000 rupií tiež nie. Pre mňa sa číslom jedna bezkonkurenčne stáva pečená kačica z malej rodinnej reštaurácie pri hlavnej ceste, kde mama rodiny varí, tri sympatické dcéry obsluhujú a otec rodiny vo dvore ponúka masáže. Z kačky si treba objednať minimálne polovičku, keďže tie balijské veľkosťou rozhodne nevynikajú. Ale chuť, jedna báseň. Kačička prepečená do špiku kostí, chrumkavá až to praská, bez prebytočného tuku, parádne nasolená. Ak by sa na mne už dievčence z obsluhy nezačali chichúňať, oblizovala by som kostičky určite ešte hodinu. Slinky sa zbiehajú, kedykoľvek si na ten chrumkavý zázrak spomeniem. Ale aby som bola objektívna, zmienim sa aj o cene, pretože priznávam, že 70.000 rupií (7 USD) za jednu porciu jedla na balijské pomery veru nie je málo... 

V letovisku Nusa Dua sa nám, žiaľ, žiadna z navštívených reštaurácií do pamäti príliš nezapíše. Nič výnimočné, jedlo, ktoré neurazí, ale ani nedá zámienku vrátiť sa do tej istej reštaurácie znovu.

Nakupovanie

V zahraničí sa snažíme vyhýbať zmenárňam, hlavne z dôvodu opatrnosti vzhľadom na množstvo podvodov. Bali je doslova ukážkovým príkladom, v internetových diskusiách sa to len hemží varovaniami pred podvodníkmi. Je to jedna z krajín, kde sa vďaka menovému kurzu človek stane z minúty na minútu milionárom. Objavujú sa prípady, kedy pracovníci zmenární zámerne vyplácajú miliónové sumy v malých bankovkách a zorientovať sa v tom množstve veľmi podobných bankoviek vyžaduje prax a najmä čas. 

Prikláňame sa k názoru, že cestovať s veľkou hotovosťou sa neoplatí nikam. V Thajsku ani na Bali nie je možné platiť dolármi a ani eurami, takže výmene peňazí na miestnu menu sa človek nevyhne. A napriek tomu, že sa nám počas nášho putovania po Ázii sa posledné 3 roky nikdy nič nestratilo, cestovať s veľkým obnosom hotovotosti by znamenalo zbytočný stres. 

Platobné karty máme osvedčené či z cestovania po Thajsku, ale aj z USA. Pre istotu ich máme viac a od rôznych spoločností (MasterCard, Visa). Debetné aj kreditné. Výhodou je SMS notifikácia, kedy banka prostredníctvom SMS-ky informuje o každom pohybe na účte.

Našťastie, tak ako v Thajsku, aj na Bali sú k dispozícii bankomaty, i keď nie tak v hustom pokrytí. Väčšinou ich vidieť v miestnych potravinách, hneď vedľa automatov na zmrzlinu a ľadovú dreň... 

Prekvapení zostávame nad maximálnym limitom, ktorý majú bankomaty nastavené. Niekde nám je prachostroj ochotný jedno-rázovo vydať len 1.250.000 rupií, inde dožičí aj 3.000.000. A samozrejme, opäť ako v Thajsku, za malý poplatok. Tie najväčšie položky (napr. za ubytovanie) platíme vždy cez internet alebo priamo na mieste kreditnou kartou.

To, čo nás výrazne znechucuje a odrádza od nakupovania na Bali, je nutnosť zmlúvania. Tento štýl dohadovania sa o cene nás nenadchýna ani v Tunise, Turecku, či v Egypte, ale tu naše znechutenie z neho dosahuje maximálnu možnú mieru. Ak si vezmeme do ruky čokoľvek z ponúkaného tovaru, len na obzretie, obchodník je v sekunde pri nás a už nás nenechá na pokoji. Ak sa spýtame na cenu, najprv si nás predajca očami poriadne ošacuje a cenu zavalí v minimálne 10-násobku hodnoty tovaru. Nastávajú dlhé minúty únavného a otravného naťahovania sa o cene. Tento proces neurýchli ani náš argument, že tento výrobok sme už obzerali inde a cena padla tretinovú hodnotu, akú požaduje dotyčný predajca. Ak sa človek rozhodne odísť naprázdno, predajca vykrikuje, uteká za nami a ťahá nás za rukáv späť do krámu. Prvýkrát je to sranda, po druhé to človek vydrží, ale tretíkrát už tovar radšej len obzerám z diaľky. Šok zažijem v prízemí tržnice, keď na mňa z krabice s tovarom určeným na predaj vykukne hlava urasteného potkana. 

Za vykúpenie považujeme 2-3 obchodíky s pevnými cenami, na ktoré narazíme a kde sú ceny porovnateľné s tými, na ktoré sme sa dostali po polhodine zjednávania sa s obchodníkmi. Dá sa tu chodiť hodiny, obzerať, a to v úplnom kľude. Predavačka stojí pri pokladni a číta si noviny. Drevené sošky, skrinky, vyrezávané tácky, mydlá, vonné oleje, gigantické mušle, šperky, textilné tašky, bižutéria z perlete, ručné robené fotoalbumy, regály plné nádherného a pre nás cenovo prijateľného tovaru.

Bývanie na Bali

Chrámová architektúra výrazne ovplyvňuje aj stavby domov bežného obyvateľstva. Zdobené vstupné brány, otvorené nádvoria, štukatérske ozdoby okolo okien, strecha z trstiny, zemité farby. Dom je od ulice oddelený murovaným plotom so zdobenou vstupnou bránou. Tá nemá dvere, iba 2 postranné časti, ktoré musia byť vysoké. Vstup je od vnútornej časti oddelený stenou, ktorú treba obísť sprava alebo zľava. Miestni totiž veria, že zlí duchovia dokážu chodiť iba rovno za nosom a dopredu a dozadu, nevedia teda obísť prekážky. 

Za bránou sa nachádza niekoľko menších samostatných budov. V jednej z nich je kuchyňa, v druhej spálňa rodičov, tretia slúži ako izba pre deti, ďalšia pre hostí alebo na rodinné oslavy a poslednou budovou je rodinný chrám. Ten musí byť zo všetkých budov najkrajší, inak by spoločenstvo obce rodinu zavrhlo. Domáci veria, že po smrti niekoho z rodiny sa duša zosnulého nasťahuje práve do tejto svätyne a bude ich ochraňovať pred zlými duchmi.

Kebun Indah – Ubud

V rámci Ubudu sa presúvame na ďalšie miesto, i keď stále zostávame v rámci jednej hotelovej siete. Rezort Kebun Indah je bližšie k civilizácii, v jeho blízkosti je pestrá škála reštaurácii a obchodíkov, napriek tomu si zachováva súkromie a kľudnú, ničím nerušenú atmosféru. I keď sme na Bali na začiatku hlavnej sezóny, rezort zíva prázdnotou. Oproti rezortu Alam Indah je však cítiť určitý pokles úrovne, kopíruje to aj nižšia cena ubytovania. Každopádne, raňajky sú bohaté, izba veľká, žeby sa v nej dalo tancovať, bazén prázdny. Pred našim bungalovom miestny pán obrába byvolmi ryžové políčko, po kolená v blate rozrába pôdu na ďalšie sadenie ryže.

Sviatok ticha – Nyepi

Jedným z najväčších sviatkov na Bali je hinduistická oslava Nového roka (zvyčajne sa koná v marci), kedy sa ostrov na 24 hodín uzavrie a obyvatelia nevychádzajú z domovov (zákaz platí aj pre turistov). Po zotmení je zakázané svietiť, dokonca aj medzinárodné letisko v Denpasare je uzatvorené. Balijčania veria, že v tento deň ostrov navštevujú zlí duchovia a ak ich domáci prekabátia, že na ostrove nikto nežije, zlí duchovia odídu niekam inam. 

Počas sviatku ticha nesmie horieť ani žiadny oheň, to znamená, že platí aj zákaz používania elektriny. Ľudia musia zostať v tichu, doma so svojimi blízkymi. A okrem iného, pohlavný styk je v tento deň absolútnym tabu.

Kastový systém

Hinduismus je známy hlavne systémom kást. To, či sa človek narodí v privilegovanej alebo nízkej kaste, je dôsledkom jeho predošlého života a jeho karmy, ktorú počas života dosiahol. Ak sa správal extrémne zle, môže sa reinkarnovať až na psa. A tento údel musí celý život znášať. Niet z neho úniku. Až v budúcom živote si môže polepšiť, pravda, ak sa bude dobre správať v terajšom živote. Systém na Bali rozlišuje tri kasty: Brahmani (duchovní), Kšátrijovia (vznešení – potomkovia válečníkov alebo vladárov) a Šudrovia (prostí). pričom až 90 percent obyvateľov ostrova patrí do kasty najnižšej. Je síce povolené, aby si  muž z vyššej kasty zobral manželku z kasty nižšej, pričom jej rodina si tým výrazne polepší, je to však neprijateľné v opačnom prípade.

A aby bolo hneď jasné, kto z ktorej kasty pochádza, tvorí názov kasty prvé slovo v jeho mene. 

Napríklad v kaste Šudrov je meno dané poradím, v ktorom sa kto narodil, pričom sa používajú len štyri mená pre všetky narodené deti. Napríklad prvorodený syn je vždy Wayan, druhorodený Made, tretí v poradí je Nyoman a štvrtý Ketut. Ak sa narodí piate dieťa, dostane opäť meno Wayan (Wayan druhý). Na treťom mieste je konečne meno rodiny. 

Typ kasty si Balijčania uvádzajú spolu so svojim menom aj pri bráne do domu.

Kremácia

V čase nášho pobytu sa to v centre Ubudu hemží ako na mravenisku, domáci stavajú akési obrovitánske lešenia, ženy zdobia chrámy, prinášajú kvantum kvetov. Od Ďura sa dozvedáme, že zomrel člen kráľovskej rodiny a tak sa pripravuje pohreb –kremácia. 

Úmrtie na Bali je chápané úplne inak ako u nás. Nikto smrť blízkeho nevníma ako niečo smutné, či tragické. Je to udalosť, ktorá raz musí prísť a zosnulý sa predsa reinkarnuje do ďalšieho života. Predtým však musí byť spopolnený. 

Samotná kremácia je na Bali veľmi nákladnou záležitosťou. Zaplatiť treba kňazovi, nosičom, gamelanovej kapele, kúpiť obetiny a kvety, musí sa pripraviť slávnostné pohostenie.  Kremácia sa tak uskutoční až vtedy, keď rodina našetrí dostatok finančných prostriedkov, čo pri danej životnej úrovni môže trvať aj roky. Telo sa na dočasných cintorínoch pochová do zeme a  rodina má lehotu maximálne 5 rokov, aby na kremáciu našetrila. Chudobným rodinám, ktoré na takýto obrad prostriedky nezabezpečia, nezostáva nič iné, ako pristúpiť ku kolektívnej kremácii spoločne s inými rodinami. 

Pri kremácii sa telá zosnulých umiestňujú do vnútra niekoľkometrových kremačných veží z bambusu alebo dreva, ktoré na bambusových tyčiach nosia na pleciach nosiči a ktoré po modlitbách a tancoch spoločne s torzom tela zapália. Pre hinduistov na Bali je kremácia v podstate veselou udalosťou. 

Nakoľko sa v tomto prípade jedná o člena kráľovskej rodiny, prípravy v Ubude niekoľkonásobne prevyšujú štandard a všetko musí byť veľkolepé. Do Ubudu sa vraj na kremáciu chystá doraziť okolo 50.000 návštevníkov. Tento zážitok si nechceme nechať ujsť, netušíme však, že vzhľadom na kolóny áut prudiace do mesta, nás tam auto z rezortu nemá šancu na poslednú chvíľu dopraviť... a tejto slávnostnej udalosti sa nakoniec nezúčastníme.

Pláže, more

Podmienky na kúpanie sú na Bali ovplyvnené veľmi silným prílivom a odlivom ako aj rozdielnymi mesačnými fázami. Pri odlive sa voda stratí aj na niekoľko desiatok metrov. Treba počítať s veľkými vlnami a najmä so silnými morskými prúdmi, na ktoré upozorňujú aj tabule popri pláži. Každopádne, vzhľadom na veľké vlny na juhu ostrova si Bali zamilujú určite surferi. Žiaľ, veľmi často prichádza k zamoreniu z ostrova Jáva, kedy je okrem rôzneho odpadu voda znečistená chaluhami a riasami. Tí, čo sú rozmaznaní bielymi thajskými plážami a priezračnou vodou v 42 odtieňoch zelenej a modrej (ako napríklad my), môžu byť sklamaní. Najmä ak turista zaplatí v cestovnej kancelárii vyše tisícky EUR za zájazd s predstavou vysnenej dovolenky pri mori. 

Netreba veľmi počítať ani s tým, že si človek v mori dosýta zapláva. Keď tak, len v bazéne. Aspoň v čase nášho pobytu na morské šantenie podmienky nie sú.

Nusa Dua

Posledné dni nášho pobytu na Bali venujeme oddychu pri mori. Pri výbere pláže ako prvé udeľujeme K.O. tej najznámejšej z nich, Kute. Pre mňa je Kuta niečo ako peklo. Dlhé rady lehátok a slnečníkov, hlasná hudba, nočné i denné kluby, kde alkohol tečie potokom. Partie mladých Austrálčanov potácajúcich sa po pláži a vrieskajúcich v hotelovom bazéne. Hotel vedľa hotela a ulica plná predajcov podľa vzoru: reštaurácia, suveníry, bar, masáže, cestovka. A opäť dookola. 

Podľa recenzií a aj podľa odporúčania miestnych výber padol na pláž Nusa Dua. Prichádzame spoločne s Ďurom, dohodli sme sa, že na záver výletu nás dovezie priamo do nášho ďalšieho hotela. Ušetríme tým jednu cestu taxíkom. 

Hotel Kind Villa Bintang Resort nás víta usmiatym a milým personálom, nádhernou voňavou, čistou izbou, udržiavanou záhradou s pôsobivým bazénom. Obrovské rozčarovanie prichádza na pláži. Buď sme si na návštevu Bali vybrali veľmi zlé načasovanie alebo morskí démoni robia všetko preto, aby sme im do ich priestoru nevstupovali. Možnosť tretia, Balijci objavili možnosti Photoshopu.

Fotky, ktoré zobrazujú pláž Nusa Dua na internete, sú diametrálne odlišné od toho, čo sa pred nami rozprestiera.

Pláž pokrytá chaluhami, kde-tu smeti. More sivasté, zakalené od piesku, možno rozbúrené po búrke, v mori naplaveniny rias a odpadkov. Len jediný raz vojdeme na pár minút do vody, ja s nechuťou, rukou odhŕňam igelitové sáčky plávajúce na hladine, druhou balansujem vo vzduchu a vyrovnávam stabilitu, keďže silné podmorské prúdy sú už aj pár metrov od brehu. Zato všetko mám ale zážitok na celý život, keď okolo mňa preletí kŕdeľ lietajúcich rýb... 

V Nusa Dua nie sme celkom vo svojej koži, táto časť ostrova totiž nemá s krásnym, mystickým Bali vôbec nič spoločné. Desiatky takýchto letovísk môže človek nájsť v Taliansku, Bulharsku alebo Grécku. Pizzérie, mexická reštaurácia, večerné predstavenie kankánu. Prečo, preboha, by som mala chcieť na Bali vidieť práve kankán??? 

Škoda dní strávených pri pláži, v Ubude by sme ich využili zmysluplnejšie a stihli aj ďalšie výlety.

Pár slov na záver

Vraví sa, že kto na Bali nebol a nevidel, neuverí. A ten, kto uverí, ale nezažije na vlastnej koži, aj tak nepochopí. 

Bali je iný svet, mystický, tajuplný, a najmä diametrálne odlišný. Dodnes mám zo zážitkov z tohto indonézskeho drahokamu v hlave neposkladané puzzle. 

Tento kus exotiky je od nás síce šialene ďaleko, rozhodne však stojí zato, so všetkými jeho pozitívnymi, aj tými menej príjemnými stránkami. 

A nesmieme uprieť Balijcom snahu o skvalitnenie služieb, vo výstavbe je nové letisko, budujú sa kilometre nových ciest. Možno aj na tieto účely slúži odletová taxa 15 USD, bez ktorej turista z Bali domov neodletí.

Užiť si Bali dosýta je predsa tak jednoduché: 

Stačí otvoriť oči, srdce a peňaženku...