Opäť polarizujúci pokrm - buď ho milujeme, alebo nenávidíme. Nie každého láka vidina surového mäsa, ak si však dáme záležať na kvalitných surovinách, tak v závere nemôže vzniknúť nič, čo by nechutilo. Ako dieťa som tatarák považovala za symbol luxusu a výnimočnosti. Mama ho robila vždy s veľkou úctou (teraz už chápem, že zohnať sviečkovicu bola v tej dobe misia snáď až nemožná) a keď sa tatarák podával, vzhliadala som k návšteve, pre ktorú sa servíroval. Špeciálne jedlo podávané pre špeciálnych ľudí.
K jeho pôvodu existuje niekoľko originálnych variant, či už tá o Tataroch, ktorí čerstvé mäso prevážali pod konským sedlom a počas jazdy ho tým upravili do "rozklepanej" podoby, iní vravia, že Tatari surové mäso súce používali, ale len na ošetrovanie rán a odrenín pre kone. Ďalšia z verzií tvrdí, že prvýkrát sa tatarák tak, ako ho poznáme, objavil až v 19. storočí v Paríži. A názov tatarák podľa nej nesúvisí s Tatarmi, ale je odvodený od použitia tatarskej omáčky, ktorá vo francúzskom podaní tataráku nahrádza surové vajíčko.
Pre nás je podstatné, že na tatarák máme čerstvé a kvalitné mäso, ideálna je hovädzia sviečková, prípadne stehno. Niekto 2x zomelie, niekto pracne škriabe. Potom už len zmiešať s ostatnými surovinami, alebo podávať oddelene osolené a okorenené mäso a k tomu zvlášť ostatné prísady. Osobne preferujem podávanie už namiešaného tataráku, nech pán kuchár ukáže, čo v ňom je. Dochutiť sa dá aj dodatočne. A zostávajú už len hrianky, opečené v hriankovači nasucho, alebo v panvici na oleji. Mňam!
